Pripoj sa k nám
Receptov na quiche je veľmi veľa. Je to jedlo, v ktorom sa môže naplno prejaviť vaša fantázia alebo odvaha skombinovať na prvý pohľad neskombinovateľné. V podstate ide o slaný koláč, ktorého pôvod by sme mohli hľadať vo francúzskej kuchyni. Výhodou je, že ho môžete servírovať teplý aj studený. Je pripravený celkom rýchlo, takže sa výborne hodí ako večera v uponáhľanom týždni.
Už sa mi veľakrát stalo, že som kúpila banány tzv. “nad plán”. Buď som zabudla, že doma ešte sú, alebo som ich kúpila toľko, že ich už nikto nestihol dojesť. Toľko škody…. A pritom stačil len nápad, čo s nimi. Keď sa mi toto stalo už x-tý krát, povedala som si a dosť! Treba niečo napiecť.
Príprava mäsa na sladko, alebo v kombinácii s ovocím sa u nás ešte úplne neudomácnila. Mnoho ľudí sa jej vyhýba kôli strachu zo sladkej chute. A pritom existuje obrovské množstvo receptov založených práve na tomto spojení. Veď sladko slaná chuť je práve tou vhodnou kombináciou k mäsu. Už len si vybrať čo s čím nakombinovať.
Kto by nemal chuť na sladké. Veď tá nás sprevádza už niekoľko desiatok rokov a v poslednej dobe sa stala až nežiadúcou. Pri tom, ako nám všetci hovoria, že musíme obmedzovať cukor, zabúdame, že ten potrebujeme na dobré fungovanie mozgu. Nehovorím, že sa musíme dopovať lyžicami cukru denne, to určite nie. Avšak ide to aj zdravo.
Keď si predstavím, čo všetko som sporiadala počas posledných sviatkov, akosi sa mi ani nechce veriť. Jediné, čo ma ako tak držalo nad vodou bol fakt, že dostať sa do normálu nebude zase až taký problém. Doma sme zvyknutí je “ľahšie”. Síce nepohrdneme občas tou pravou klasikou, ale ako som spomínala už v minulých blogoch, telu to neublíži, keď je toho s mierou. Nie je to teda tak dávno, čo sme ladne prešli na “ľahšiu nôtu” 
Hovädzie mäso je veľmi chutnou a výživnou potravinou. Je škoda, že sa mu veľmi veľa ľudí vyhýba, keďže tzv. červené mäso sa stalo strašiakom, či už z hľadiska zdravej výživy, alebo pre chorobu šialených kráv. A pritom je to úplne inak. Pozor však od koho mäso kupujete.
Keď som sa opýtala ľudí, ktorí strávili dlhšiu dobu vo Fínsku, čo najčastejšie jedli, s istotou a ráznosťou mi povedali, že párky (na všetky spôsoby a hlavne s omáčkou). Pri tej predstave sa moje kulinárske bunky zrútili ako domček z kariet. Avšak potom to pokračovalo. Pri vymenovávaní ďalších typických fínskych jedál som začala šípiť, že to s tou fínskou kuchyňou nebude až také drsné, ako sa na prvýkrát mohlo zdať.
Hovorí sa, že rybky sú zdravé a treba ich jesť aspoň dva až trikrát do týždňa. Ruku na srdce, aj keby sme to chceli a mohli dodržiavať, komu by sa chcelo na obed hodinu vyťahovať kosti. Hlavne takým, ako ja, čo majú pred očami hororové scény, ako sa dusia kostičkou a padajú na zem :-). Ale žarty bokom. Dobrá rybka nie je zlá. A aby sme to zase nepreháňali, myslím si, že výkon je aj raz do týždňa.
Sotíčko je pojem. Aspoň v našej domácnosti. Keď niekto vysloví toto slovo, každý vie, o čo sa jedná. Je to taká naša rodinná Šikmá veža v Pise alebo Empire State Building. Aj u nich každý vie, “voč de” :-D. Ako rodinný recept to nemá až takú dlhú históriu (možno tak 10 rokov), ale udomácnil sa u nás ihneď. Je to jedlo, o ktoré sa každý bije a keby náhodou u iného pokrmu ostal nejaký zbytok, u sotíčka sa toho veru báť nemusím.
Tento rok som zahájila, samozrejme okrem tradičnej štóly, ktorú robím každý rok, talianske Vianoce. A nemyslím tým hádzanie tanierov a kričanie po celom dome. Okrem panettone, ktoré akosi nevydržalo, patria so tohtoročnej edície Ricciarelli. Hľadala som niečo keksíkové, “suché”, čo by malo šancu vydržať cez sviatky. Hlavne to musím dobre ukryť.
&media=https://about-the-taste.com/wp-content/uploads/2017/01/IMG_6215-1024x683.jpg){kind=link}
