Pripoj sa k nám
Tento rok som zahájila, samozrejme okrem tradičnej štóly, ktorú robím každý rok, talianske Vianoce. A nemyslím tým hádzanie tanierov a kričanie po celom dome. Okrem panettone, ktoré akosi nevydržalo, patria so tohtoročnej edície Ricciarelli. Hľadala som niečo keksíkové, “suché”, čo by malo šancu vydržať cez sviatky. Hlavne to musím dobre ukryť.
Okrem toho, že Vianoce sú najkrajšie sviatky v roku, sú spojené aj s poriadnym stresom. Veď každá z nás by rada mala napečené (aspoň 10 druhov koláčov, najlepšie “suché” aj s plnkou), domov uprataný a vyleštený, že by sme sa báli aj kľučku chytiť :-D, darčeky nakúpené a krásne zabalené (toto u mňa býva problém, nikdy to akosi nevyzerá tak pekne, ako by som chcela) no a samozrejme toto všetko s kľudom Angličana, bez stresu a potu na čele.
Postupne sa nám začína počasie kaziť. Je čoraz viac pochmúrnejšie, studenšie a depresívnejšie. Je teda na čase začať variť inak. V tomto čase sa snažím variť “pre potešenie”. Potešenie nielen z varenia samého ale aj z jeho výsledku. Zameriavam sa hlavne na jedlá, ktoré lahodia žalúdku a vyvolávajú príjemný pocit. K takémuto “comfort food” patrí jednoznačne čokoláda.
Keďže sa pomaličky blížia tie najkrajšie sviatky, hľadala som vianočné dezerty, ktoré sú typické a neodmysliteľne patria k jednotlivým krajinám. A že je ich neúrekom. Veď každá krajina nedá dopustiť na ten svoj, bez ktorého sa žiadna domácnosť predsa nemôže zaobísť.
Jeseň sa už prehupla takmer do zimy. Už nie je farebná, ale skôr studená a sychravá. Prečo si ju teda nezlepšiť nejakým “comfort food” – teda nejakým jedlom, alebo surovinou, ktorá v nás vyvoláva dobrý pocit, nostalgické spomienky alebo má pre nás citovú hodnotu. Dôležité je, aby sme sa po ňom cítili ako “v bavlnke”. Práve v tomto období to určite potrebujeme oveľa viac ako inokedy.
Toto obdobie si vyložene užívam. Len čo môžem, vysvietim si celý priestor svetielkami a vyzdobím ho všetkým, čím môžem. Samozrejme vo všetkej negýčovej počestnosti :-). No a čo je na tom všetkom tiež skvelé, že môžem začať s vypekaním. Už od začiatku decembra doma rozvoniava štóla, ktorá je najlepšie aspoň tri týždne uležaná. No a ďalej to ide postupne, koláčik za koláčikom.
Tento dlhý a zvláštny názov vo mne stále vyvolával zvedavosť. Nikdy som sa ale nedostala k tomu, aby som si ho vyhľadala, veď to nebolo až také súrne. Až foodblog ma “donútil” sa tomu pozrieť na koreň. Na začiatku mi to znelo ako niečo severské (fínske, nórske,… veď predsa oni majú tie dlhočizné názvy pre všetko). A bola som dosť ďaleko :-).
Keď niekto začne rozprávať o korení ako škorica, badián, kardamóm alebo muškátový oriešok, väčšina z nás si predstaví krásne rozvoniavajúci koláčik, alebo príchod Vianoc. Veľa rokov som takto fungovala aj ja. Teraz ale môžem povedať, že hneď druhé ma napadne India a indická kuchyňa. Netvrdím, že je mojou obľúbenou, ale tá vôňa, pri príprave ich jedál je návyková.
